Kategória: Príbehy z EU

Po roku Európskej dobrovoľníckej službe na Orave, presnejšie v Trstenej sa čoskoro vrátim naspäť do Francúzska. Je to veľmi náročné zhrnúť celý rok do jedného článku. Tento rok bol naplnený stretnutiami, kedy som mohla spoznať mnoho ľudí, najmä Slovákov. Niekedy bolo ťažké prekračovať jazykové bariéry, najmä kvôli tomu, že slovenský jazyk je pre mňa náročný na učenie.

Počas tohto roku som si vyskúšala viacero pracovných náplní. V škole som pomáhala pri hodinách anglického jazyka. Bolo to hlavne o konverzácii. Počas týchto hodín sme hovorili na mnoho tém týkajúcich sa spoločnosti. Bolo to zaujímavé debatovať so študentmi a hovoriť o téme s iným názorom. Tiež som pracovala v škôlke a aj keď nehovorím po slovensky dobre, vytvorili sme si silné puto.

Táto dobrovoľnícka služba nie je len o práci, ale aj o skúsenosti s rozdielnym životným štýlom. Napríklad prvý krát som zažila všetky štyri ročné obdobia. V mojom meste som nevidela sneh už 10 rokov. Veľmi rada sa lyžujem, ale ak mám byť úprimná, v zime to bolo náročné, už len kvôli tomu, že trvala veľmi dlho a bola naozaj silná. Počas zimy bolo náročné aj vyplnenie môjho času aktivitami.

Tento rok považujem za rok objavovania. Objavila som novú krajinu. Predtým ako som prišla na Slovensko, nevedela som veľa o tejto krajine. Počas tohto roka som sa naučila veľa o slovenskej kultúre. Jedlo bolo niekedy divné a z môjho pohľadu až príliš veľa zemiakov a kapusty. Navštívila som veľa zaujímavých miest na Slovensku ako napríklad Prešov, Žilina, Košice, Bratislava. Ale najzaujímavejšie boli prírodné krásy Vysokých Tatier, Slovenský raj a celkovo príroda na Orave.

Navštívila som Poľsko a Maďarsko, ale aj krajiny, ktoré sú ďalej. S ôsmimi ďalšími dobrovoľníkmi, ktorých som stretla na Slovensku, sme navštívili Albánsko a Istanbul. Ďakujem za možnosť spoznania Slovenska, ale aj celej Európy vďaka ľuďom, ktorých som stretla. Viem, že keď budem cestovať po Európe, som tu vždy vítaná. 

Louise Dumas

„Čo si myslíš, ako to v blízkej budúcnosti dopadne s EÚ?“ opýtal sa ma starší taliansky pár v Bruseli potom, ako ma odviezli po zaujímavej diskusii o Pražskej jari domov. Na chvíľu som sa zamyslela a povedala: „Keď ono s EÚ je to pravdepodobne ako v manželstve. Nie vždy je to romantické, ale pragmaticky je dvom lepšie ako jednému. Tak je to aj s EÚ, slovo teraz 27 členských štátov má väčšiu váhu, akoby vystupoval každý štát samostatne. Osobne si neviem predstaviť SR mimo EÚ. EÚ je naozaj super projekt, ktorý by sme nemali brať ako samozrejmosť a aj moja generácia by ho mala budovať, formovať, možno aj meniť, ale istotne nie ruinovať.“

Pochádzam z Námestova, učiteľskej rodiny a môj život bol oveľa zaujímavejší a plno hodnotnejší aj kvôli možnostiam, ktoré mi poskytla EÚ. Už od strednej školy som túžila študovať v zahraničí. Tie zahraničné školy, o ktoré som mala záujem však mali vysoké školné poplatky a to si moja mamina nemohla dovoliť platiť. Nastalo veľké sklamanie. Počas vysokej školy som sa však nedala odradiť administratívou a prihlásila som sa na výmenný študijný pobyt prostredníctvom programu ERASMUS, ktorý pravdepodobne všetci dobre poznáte. Podarilo sa! Dokonca dvakrát a ja som absolvovala semester v Poľsku (počas bakalárskeho stupňa štúdia) a v Taliansku (na magisterskom stupni). Okrem toho, že som sa zlepšila v cudzích jazykoch, absolvovala viaceré zaujímavé kurzy, či prednášky na univerzitách, som mala možnosť spoznať tieto dve krajiny a vytvoriť si úžasné kamarátstva, ktoré trvajú doteraz. Skúsenosti v zahraničí ma obohatili. Musela som vystúpiť z mojej komfortnej zóny a čeliť novému prostrediu a naučiť sa rozumieť novým ľudom z iných krajín. Práve táto skúsenosť mi pomohla stať sa hrdou Európankou a skúsenejšou neskôr už absolventkou. EÚ nepomáha len študentom, práve naopak naozaj každému svojmu občanovi.

Len pred pár dňami som sa vrátila z Bruselu, kde som absolvovala niekoľko mesačnú stáž v Európskej komisii. Mala som čas a priestor, aby som si vytvorila môj názor na to, ako európske inštitúcie ovplyvňujú životy nás európskych občanov. Pochopila som, že EÚ má ďaleko od dokonalosti, ale ponúka „more“ možností a výhod.

V EÚ žije 512 miliónov ľudí, z toho 16 miliónov obyvateľov žije v inej ako svojej domovskej krajine. Každý z nás má nejaké svoje koníčky, záujmy. EÚ nám dáva šancu, aby sme vyskúšali to čo nás baví a splnili si tak svoj sen. Láka ťa práca v zahraničí? Ako občan EÚ máš právo na to, aby si žil/a a pracoval/a v ktoromkoľvek členskom štáte EÚ. To jediné čo na to okrem odvahy a záujmu potrebuješ sú: zdravotné poistenie a dôkaz, že sa o seba vieš finančne postarať. Pri hľadaní práce ti môže pomôcť portál EURES, na ktorom sa nachádza približne 1,3 milióna pracovných príležitostí v zahraničí (v prípade, ak máš od 18 do 35 rokov, môžeš využiť iniciatívu – tvoje prvé pracovné miesto EURES vďaka ktorej získaš príspevok na cestu na tvoj pracovný pohovor v zahraničí). Ak si vo veku od 18 do 30 rokov a lákajú ťa viac dobrovoľnícke práce, tiež by si rád/a venoval/a svoj čas druhým tak neváhaj a skús Európsku dobrovoľnícku službu (dokonca platenú príležitosť) a pridáš sa tak do klubu už viac ako 47 000 mladých ľudí. Môžeš sa stať dobrovoľníkom v Taliansku v komunitnom centre pre postihnuté detí, či pomáhať obnovovať školy po prírodných katastrofách. Ak si však stratil/a zamestnanie, alebo si sa stal/a čerstvým absolventom, nezúfaj. Práve Program EÚ záruka pre mladých ľudí ti pomôže začať tvoju kariéru, alebo poskytnúť ďalšie vzdelanie. Stačí si len podať žiadosť na úrade práce. Niektorí chcú možno podnikať a ani takýmto ambíciám sa nekladú hranice. So svojím podnikaním sa môžeš presadiť kdekoľvek v EÚ a dokonca získať finančnú pomoc prostredníctvom viacerých či už miestnych, regionálnych, alebo vnútroštátnych iniciatív. Môžeš požiadať EÚ o podporu vo viacerých formách, či už pôžičku (maximálna suma v rámci mikropôžičky je stanovená na 25 000 eur) záruky, alebo investovanie do rizikového kapitálu. [1]

EÚ sme v podstate my všetci – nie je to Brusel, nie sú to európske inštitúcie, ale európski občania, ktorí v nich pracujú a nesú zodpovednosť za svoje činy. Máme právo vyjadriť svoj názor a to prostredníctvom Európskeho parlamentu, ktorý je jedinou priamo volenou európskou inštitúciou. Európsky parlament spolu s Radou prijíma viaceré právne predpisy, ktoré ovplyvňujú náš každodenný život. Práve preto by nám voľby do Európskeho parlamentu nemali byť ukradnuté, pretože rozhodnú o našej blízkej budúcnosti a podobe EÚ v ktorej budeme žiť. Každého hlas je dôležitý. Nie pasivita, ale činy môžu prispieť k zmene. Okrem toho môžeš vyjadriť svoje predstavy o tom, v akej EÚ by si chcel/a žiť aj prostredníctvom online formuláru (pozostávajúceho z 12 otázok) – https://ec.europa.eu/consultation/runner/Future-of-Europe?surveylanguage=en.

Nie je mi to jedno a nemuselo byť aj tebe, lebo riešenia existujú, keď je vôľa!

Eva Bulas, Námestovo 

[1] Podrobnejšie informácie nájdete na stránke v rámci kampane EU&ME – https://europa.eu/euandme/en/

Čo urobí jedno nesmelé “áno” dobrodružstvu menom „Erasmus+“?

“Bola už neskorá nočná hodina, vonku -32°C a my sme so vzrušením hľadeli na oblohu. V tom momente sme zimu akosi nevnímali. Bolo to ohromujúce a neopísateľné. Traja chalani z malého Slovenska pod polárnou žiarou vo Fínsku.“

Čaute mladí, moje meno je Tono a popri štúdiu psychológie pracujem ako koordinátor európskych dobrovoľníkov v občianskom združení V.I.A.C. – Inštitút pre podporu a rozvoj mládeže v Trstenej. Mojim životným krédom je “dobrodružstvo”. A jedno z nich vám dnes prezradím.

Začalo to minulý rok na jar. Sedel som v knižnici s otvorenou knihou a snažil som sa učiť na pre mňa nezáživný predmet. Nevedel som sa úplne sústrediť lebo mi hlavou behala iná myšlienka. Ako dlho to takto vydržím? Čo tu budem robiť na jeseň ? V tom za mnou pribehla spolužiačka, ani som nestihol povedať “ahoj” a vyletelo z nej: ”Ideme na Erazmus!” Bez premýšľania som prikývol. Žiadne otázky, ako to prebehne, čo poviem doma, alebo aké to tam bude. Jednoducho som povedal áno. Cítil som sa ako Jim Carrey vo filme Yesman a podobne ako jemu, aj mne to zmenilo život.

Keď prišlo k riešeniu prvých administratívnych záležitostí, pochopil som, že bez motivácie to nepôjde. Nevedel som čo ma čaká, no dúfal som že to bude stáť za to. So spolužiačkou sme si zvolili Lotyšsko. O Lotyšsku som vedel len z detských čias, keď som sa učil naspamäť vlajky štátov Európy (ich je bordovo-biela). Išli sme na blink. Netušil som nič, ani akým jazykom rozprávajú, aká je ich kultúra, aká je ich krajina a akí sú ľudia. Nevedel som vôbec nič. Nechal som sa prekvapiť. Bál som sa, nikdy som nebol tak dlho preč od rodiny, priateľov, od milovanej Oravy. Cez leto mi ešte pripadla brigáda v Londýne, takže môj pobyt v zahraničí sa predĺžil na 6 mesiacov. Strach postupne vymieňalo vzrušenie z nepoznaného. Ak by sa ma niekto spýtal, či som pripravený na to stráviť pol roka mimo domova, povedal by som úplne, aj keď som sa nijak nepripravoval. Bolo to o túžbe.

Londýn mi už pri prvom pohľade padol do oka. Vedel som, že medzi nami vznikne puto, ktoré nechcem nikdy prerušiť. V Anglicku je totiž aj dážď krajší. Doprava, aj keď je zdĺhavá, nepredstavuje utrpenie, veď sú to legendárne červené dvojposchodové autobusy! Londýn je mesto, kde sa každých desať ulíc výrazne mení architektúra budov, a aj tak vám je úplne jasné, že ste v Londýne. Čo sa ma dotklo najviac-najviac bolo stopnutie času. V meste kde žije nespočetné veľké množstvo rôznych ľudí a všetko plynie akosi rýchlo, som sa často krát zastavil a premýšľal len nad životom seba, ale aj tých ľudí okolo a rozmýšľal som nad ich hodnotami.

Londýn bol krásny, ale odlet do Lotyšska sa blížil a ja som sa len tešil. Musím priznať, že po dlhej návšteve Anglickej metropoly som mal prehnané očakávania voči Rige a Lotyšsku. Preto boli prvé týždne trochu ťažšie, hlavne v rozdielnosti kultúry, ľudí a celkovej atmosféry v porovnaní s Londýnom alebo domovom. Všetko, čo za niečo stojí, predsa aj niečo stojí a ja som si postupne zvykol a menil svoje postoje v seba-motivácii a poznávaní. V skratke, ak by mi niekto povedal pred rokom, čo zažijem a aký rok ma čaká, asi poviem že by mal navštíviť odbornú pomoc. Vďaka tomu malému áno, ktoré som povedal spolužiačke v knižnici sa stalo veľké áno životu a dobrodružstvám. Hral som futbal s nemeckou futbalovou reprezentantkou. Pil som pivo s kanadským kapitánom tankistov. S Indickým kamarátom sme rozoberali slovenskú politiku v lotyšskom močiari. Prešiel som Estónskom a celým Fínskom autobusom, aby som mohol sledovať polárnu žiaru, kúpať sa v arktickom oceáne a stráviť týždeň v divokej zamrznutej prírode kde žije viac sobov ako ľudí. Tieto momenty ma iba presvedčujú, že cestovať po Európe nás môže veľa naučiť a veľa nás posunúť. Určite k tomu pozývam a s odhodlaným “áno” sa môžu udiať veľké veci.

Všetky ED-čka pokope!

V dňoch 8.-9.3.2018 som sa zúčastnila, ako zástupkyňa nášho centra Europe direct Trstená, tréningového seminára v Bruseli. Tréningového seminára sa zúčastnili novootvorené Europe direct centrá zo všetkých členských krajín EÚ.
Seminár bol veľmi praktický, vzhľadom na to, že sme boli všetci nováčikovia. Boli nám predstavené komunikačné priority, boli sme upozornení a nasmerovaní na to, čomu sa máme v našej práci venovať a ako. Veľký dôraz sa kladie na občianske dialógy. Zástupcami Európskej komisie sme boli povzbudzovaní vychádzať k ľuďom, organizovať besedy s europoslancami, byť blízko ľudí a toho, čo ich zaujíma. Ďalej sme hovorili o stratégií pre voľby do Európskeho parlamentu na budúci rok, o kampaniach, ktoré sa budú realizovať, boli nám predstavené možnosti, ktoré môžeme využívať – navštívenie Visitors centra s rôznymi skupinami na rôzne témy. Dostali sme taktiež aj praktické informácie ako reportovať všetky naše aktivity, ako môžeme využívať EU publikácie, na koho sa máme obracať keď budeme potrebovať pomoc v rôznych otázkach. Mali sme zážitok pri navštívení press room s Timom Pessonenom, kde sa odohrávajú všetky tlačové besedy s novinármi. Mimo pracovného času sme sa mohli zoznámiť so zástupcami iných zahraničných centier, zdieľať. Zároveň sme sa viac spoznali v celej našej slovenskej zostave a zažili spolu aj neformálny čas v Bruseli.

by: Michaela Šidová