Čo urobí jedno nesmelé “áno” dobrodružstvu menom „Erasmus+“?
“Bola už neskorá nočná hodina, vonku -32°C a my sme so vzrušením hľadeli na oblohu. V tom momente sme zimu akosi nevnímali. Bolo to ohromujúce a neopísateľné. Traja chalani z malého Slovenska pod polárnou žiarou vo Fínsku.“
Čaute mladí, moje meno je Tono a popri štúdiu psychológie pracujem ako koordinátor európskych dobrovoľníkov v občianskom združení V.I.A.C. – Inštitút pre podporu a rozvoj mládeže v Trstenej. Mojim životným krédom je “dobrodružstvo”. A jedno z nich vám dnes prezradím.
Začalo to minulý rok na jar. Sedel som v knižnici s otvorenou knihou a snažil som sa učiť na pre mňa nezáživný predmet. Nevedel som sa úplne sústrediť lebo mi hlavou behala iná myšlienka. Ako dlho to takto vydržím? Čo tu budem robiť na jeseň ? V tom za mnou pribehla spolužiačka, ani som nestihol povedať “ahoj” a vyletelo z nej: ”Ideme na Erazmus!” Bez premýšľania som prikývol. Žiadne otázky, ako to prebehne, čo poviem doma, alebo aké to tam bude. Jednoducho som povedal áno. Cítil som sa ako Jim Carrey vo filme Yesman a podobne ako jemu, aj mne to zmenilo život.
Keď prišlo k riešeniu prvých administratívnych záležitostí, pochopil som, že bez motivácie to nepôjde. Nevedel som čo ma čaká, no dúfal som že to bude stáť za to. So spolužiačkou sme si zvolili Lotyšsko. O Lotyšsku som vedel len z detských čias, keď som sa učil naspamäť vlajky štátov Európy (ich je bordovo-biela). Išli sme na blink. Netušil som nič, ani akým jazykom rozprávajú, aká je ich kultúra, aká je ich krajina a akí sú ľudia. Nevedel som vôbec nič. Nechal som sa prekvapiť. Bál som sa, nikdy som nebol tak dlho preč od rodiny, priateľov, od milovanej Oravy. Cez leto mi ešte pripadla brigáda v Londýne, takže môj pobyt v zahraničí sa predĺžil na 6 mesiacov. Strach postupne vymieňalo vzrušenie z nepoznaného. Ak by sa ma niekto spýtal, či som pripravený na to stráviť pol roka mimo domova, povedal by som úplne, aj keď som sa nijak nepripravoval. Bolo to o túžbe.
Londýn mi už pri prvom pohľade padol do oka. Vedel som, že medzi nami vznikne puto, ktoré nechcem nikdy prerušiť. V Anglicku je totiž aj dážď krajší. Doprava, aj keď je zdĺhavá, nepredstavuje utrpenie, veď sú to legendárne červené dvojposchodové autobusy! Londýn je mesto, kde sa každých desať ulíc výrazne mení architektúra budov, a aj tak vám je úplne jasné, že ste v Londýne. Čo sa ma dotklo najviac-najviac bolo stopnutie času. V meste kde žije nespočetné veľké množstvo rôznych ľudí a všetko plynie akosi rýchlo, som sa často krát zastavil a premýšľal len nad životom seba, ale aj tých ľudí okolo a rozmýšľal som nad ich hodnotami.
Londýn bol krásny, ale odlet do Lotyšska sa blížil a ja som sa len tešil. Musím priznať, že po dlhej návšteve Anglickej metropoly som mal prehnané očakávania voči Rige a Lotyšsku. Preto boli prvé týždne trochu ťažšie, hlavne v rozdielnosti kultúry, ľudí a celkovej atmosféry v porovnaní s Londýnom alebo domovom. Všetko, čo za niečo stojí, predsa aj niečo stojí a ja som si postupne zvykol a menil svoje postoje v seba-motivácii a poznávaní. V skratke, ak by mi niekto povedal pred rokom, čo zažijem a aký rok ma čaká, asi poviem že by mal navštíviť odbornú pomoc. Vďaka tomu malému áno, ktoré som povedal spolužiačke v knižnici sa stalo veľké áno životu a dobrodružstvám. Hral som futbal s nemeckou futbalovou reprezentantkou. Pil som pivo s kanadským kapitánom tankistov. S Indickým kamarátom sme rozoberali slovenskú politiku v lotyšskom močiari. Prešiel som Estónskom a celým Fínskom autobusom, aby som mohol sledovať polárnu žiaru, kúpať sa v arktickom oceáne a stráviť týždeň v divokej zamrznutej prírode kde žije viac sobov ako ľudí. Tieto momenty ma iba presvedčujú, že cestovať po Európe nás môže veľa naučiť a veľa nás posunúť. Určite k tomu pozývam a s odhodlaným “áno” sa môžu udiať veľké veci.