Na posledné miesto Slovenska v rebríčku účasti vplýva viacero faktorov, systematické absencie ministrov a ministeriek sú ale pre krajinu problém.
Dánsky think-tank Europa zverejnil analýzu, v ktorej sa pozrel na účasť svojich ministrov a ministeriek v jednotlivých formáciách Rady EÚ. Sledoval obdobie druhej vlády Larsa Løkkeho Rasmussena: jún 2015 až august 2018.
Súčasťou dokumentu je porovnávacia tabuľka, z ktorej vyplýva, že najnižšiu účasť na Radách EÚ na ministerskej úrovni má Slovensko.
Je to problém?
Keďže aj Dánsku vyšla podpriemerná ministerská účasť (70 % oproti priemeru 76 %) analýza sa venuje otázke, či je neúčasť ministra na zasadnutí Rady nevyhnutne problém sám o sebe. Konštatuje, že nie.
Ako píšu autori, sú stretnutia, na ktorých sa politické rozhodnutia nerobia a nižšia úroveň je v poriadku. Treba vraj tiež zohľadniť, že minister musí priorizovať svoje povinnosti.
Problematické však je, ak je ministerská absencia častá, čo už predstavuje riziko pre demokratickú legitimitu a môže to oslabiť vplyv krajiny v EÚ.
Minister alebo ministerka má totiž pri rozhodovaní vyššiu demokratickú legitimitu. Rokovania, ktoré sa dejú až na úrovni Rady ministrov sú tie najťažšie. Na najvyššiu úroveň sa posúvajú len tie veci a legislatíva, ktoré sa nerozhodnú na nižšej, pracovnej úrovni. (Niektoré štúdie hovoria, že len 35 % legislatívnych návrhov vyžaduje diskusiu na ministerskej úrovni.)
Člen vlády je so svojim silnejším mandátom voľnejší pri rokovaní a potrebnom hľadaní kompromisu, čo je základná pracovná metóda EÚ. Ministerská účasť dáva viac priestoru na presviedčanie partnerov aj na možné ústupky, ktoré by si človek na nižšej úrovni nemohol dovoliť. Skrátka, je jednoduchšie dosiahnuť kompromis s ministrom, než s nižšou úrovňou.
Limity porovnania
Objektívne porovnanie medzi krajinami sťažujú aj líšiace sa politické systémy. Porovnanie ministra z jednej krajiny, „junior“ ministra alebo štátneho tajomníka môže byť niekedy problém.
Spravidla, ak sa Rady nezúčastňuje minister, prichádza štátny tajomník či junior minister (nižšia úroveň ako minister, ktorý má na starosti špeciálnu agednu v rámci rezortu). Ak ani to nie je možné, miesto môže zaujať veľvyslanec pri EÚ, prípadne nižšia úroveň na ministerstve.
Dánska analýza pripúšťa, že faktorom je aj to, či je funkcia, ktorá zastupuje ministra nominovaná politicky. V Dánsku to nebýva zvykom, ale v krajinách ako Slovensko áno, keďže štátni tajomníci sú nominovaní v rámci koaličných dohôd.
Ani to však nemení nič na tom, že najideálnejšia situácia je, ak na Rade EÚ sedí minister alebo ministerka v sprievode kompetentných úradníkov.
Ministri zahraničia
Špecifická situácia je pri ministroch zahraničia, ktorí sú v princípe zodpovední za agendu Rady pre zahraničné veci (FAC) aj za väčšinu agendy Rady pre všeobecné záležitosti (GAC). To znamená, že by museli chodiť do Bruselu aj 20-krát za rok.
Na GAC často chodia ministri pre európske záležitosti, v mnohých krajinách je to junior post, na Slovensku je to pokrývané funkciou štátneho tajomníka na Ministerstve zahraničných vecí a európskych záležitostí.
Za mnohé slovenské „ministerské absencie“ môže práve tento faktor. S najväčšou pravdpodobnosťou však nepokrýva všetky neúčasti ministrov, ktoré zachytil výpočet dánskeho think-tanku.
Ako by naznačovalo porovnanie s českou analýzou think-tanku Evropské hodnoty, pokrývajúcou obdobie pred rokom 2015, trend sa nezlepšuje, skôr naopak.
